No a je to tu….tá chvíľa. Keď som mala “násť”, myslela som si, že nikdy nepríde. Keď som mala 20+, myslela som, že sa niečo zmení. Všetci o tom, tak hovorili….”Počkaj, až ty budeš mať tridsať.”
A teraz mám a…a nič. A možno som iná, ako keď som mala 20 a určite som iná, ako keď som mala “násť”. A tiež viem zopár vecí.
Najdôležitejšia: Nie je to “chvíľa”. Ani žiadna náhla zmena ani iné ego-trasenie. Je to proces. Trval doteraz 30 rokov a pokračuje ďalej. To strašenie tridsiatnikov je asi len vyjadrením túžby po zmene, ktorá nenastala. Človek čaká, že sa stane Niečo a on začne žiť život, aký si vždy predstavoval, ale nemohol, lebo [doplňte si z vlastnej skúsenosti]. Ale začínam mať pocit, že takto to nefunguje.
Tak o tomto som rozmýšľala na moje narodeniny. Potom som zahriakla všetky “lebo” a darovala som si 2 hodinky a robila som, čo som vždy chcela….nie je to ešte dokončené, tak len malá nápoveda:
A dostala som takúto krásnu kyticu. Je v nej 30 kvetín. Ale nemôžem potvrdiť, nepočítala som.
jej, ta kytica je ako tvoja tvorivost, taka mnohoraka 🙂
Dúfam, že tá moja tvorivosť tak skoro nezvädne. Ďakujem.