Posted in Zo života

O nočných (aj denných) morách zo sťahovania

Stalo sa to síce len pred pár rokmi, ale viem, že je to pravá láska. Áno, hovorím o papieri. Učaroval mi. Rada sa ho dotýka, pozerám sa naňho a niekedy ho dokonca ovoniavam. Ale na druhú stranu…nie som spokojná, kým ten papier (a svoje ruky) aspoň trochu nezapatlám farbami. Viete…nechať na ňom svoju značku, kúsok mňa. A tak som prišla na to, že existuje niečo ako “mixed media”. A že to som vlastne ja.
O nočných (aj denných) morách zo sťahovania Posted on December 11, 2012
Stalo sa to síce len pred pár rokmi, ale viem, že je to pravá láska. Áno, hovorím o papieri. Učaroval mi. Rada sa ho dotýka, pozerám sa naňho a niekedy ho dokonca ovoniavam. Ale na druhú stranu…nie som spokojná, kým ten papier (a svoje ruky) aspoň trochu nezapatlám farbami. Viete…nechať na ňom svoju značku, kúsok mňa. A tak som prišla na to, že existuje niečo ako “mixed media”. A že to som vlastne ja.

Písala mi kamoška: “Kedy bude nový článok o novom byte?” No, ja by som aj niečo napísala, ale nič neviem. Už sme totiž so Samkom od minulého štvrtka zavretí doma. Bol chorý. Už je mu trochu lepšie. Tak som pre istotu chorá ja.

Chlapi zatiaľ (vraj) namaľovali steny a vymenili podlahu. Ale neviem zaručiť, nevidela som. Nové parkety som videla len na obrázku a v krabici. Naposledy, keď som tam bola, bol na podlahe tento koberec – milý, ale… koberec.

Tak snáď už je to lepšie. Veď budem reklamovať, keby niečo. Aj keď neviem u koho, keď nám pomáha rodina.

Aby som sa nezbláznila z toho, že sme tu stále zavretí, začala som sa chystať na balenie. Ale je to ešte horšie, lebo na mńa vyskakujú kadejaké príšery (po slovensky bordel).

Ale Eleanor Roosevelt raz povedala: “Do one thing that scares you everyday.” Tak som začala. Rozhodla som sa, že začnem bojovať najprv na mojom stole. A potom postupne na iných miestach. Zopár obrázkov, ako to vyzerá a (snáď) už nikdy nebude vyzerať.

Tak tieto krabice sú v tomto kúte odkedy sme sa nasťahovali do tohto bytu (1,5 roka).

Jedna z krabíc, kde schovávam moje diela. V novom byte snáď nájdem nejaký spôsob, ako si zopár obľúbených niekam vystaviť v mojom ateliéri. Napríklad ten, čo najviac trčí mám rada. Bol to taký prvý väčší projekt a myslím, že ma dosť namotal na tvorenie, hlavne na maľovanie.

Krabice s rozrobenými projektami a pokusmi, ktoré treba spraviť “načisto.”

A “organizácia” mojich hračiek. Proste jedno cez druhé, lebo nie je ani dosť miesta na knihy. Tak ich máme snáď na každej možnej poličke v byte. Už sa teším, až kúpime nejaké ozajstné knižnice a konečne budú môcť byť dôstojne uložené. Aj keď sme už nabehli na elektronické knihy a kúpili sme si čítačku a napadla nás aj myšlienka, či ich ešte potrebujeme/chceme. Ale bolo to ako rúhanie, tak sme to hneď v druhej vete zavrhli. Zhodli sme sa, že ich máme stále radi a radi sa pozeráme na plné police.

A jedna (zo štyroch) z našich krabíc na farby. Pre ne snívam o takých poličkám na korenie, čo by sa zavesili na stenu, aby boli po ruke.

A musíme zriadiť aj nejaké “hráčske doupě”. Naša zbierka sa totiž stále rozrastá…. stolné hry, karty a hlavne figúrky.

A druhé “hráčske doupě” pre Samka….

A teraz vám ukážem moju najväčšiu nočnú moru:

Si možno vravíte “Hm, zopár šanónov. Je tam toho.” Za prvé, ešte existujú dve také podobné kopy a za druhé pre mňa tie šanóny boli voľakedy strašne dôležité. Je v nich všetko, čo som chcela prečítať/vedieť/rozumieť počas mojej vedeckej kariéry doktorandky a teraz neviem, čo s tým mám robiť. A aj keď už neašpirujem na vedeckú kariéru, nemôžem sa toho zbaviť. Proste ma to stále nejak láka alebo čo. Prečítať si to ešte raz, verím že by som pochopila oveľa viac než pred pár rokmi. Ale zas to nechcem prenášať z bytu do bytu a utierať z toho prach. No strašný bolehlav mám z toho.

Vravím si: “You can’t start the next chapter of your life if you keep re-reading the last one.” Ale nie je to ľahké.

Kde mám čokoládu? 🙂

Zdieľaj alebo like-uj nech sa inšpirujú aj Tvoji priatelia!
Stalo sa to síce len pred pár rokmi, ale viem, že je to pravá láska. Áno, hovorím o papieri. Učaroval mi. Rada sa ho dotýka, pozerám sa naňho a niekedy ho dokonca ovoniavam. Ale na druhú stranu…nie som spokojná, kým ten papier (a svoje ruky) aspoň trochu nezapatlám farbami. Viete…nechať na ňom svoju značku, kúsok mňa. A tak som prišla na to, že existuje niečo ako “mixed media”. A že to som vlastne ja.
Social Network Widget by Acurax Small Business Website Designers
Visit Us On FacebookVisit Us On YoutubeVisit Us On PinterestVisit Us On InstagramCheck Our Feed